Kóan: Čo sa stane, ak sa Budha stretne s rock and rollom?

Autor: Zoltan Koros | 23.2.2012 o 20:28 | (upravené 23.2.2012 o 22:07) Karma článku: 4,04 | Prečítané:  425x

Tento február je ako to „pohladenie päsťou". Fakticky. Ale ako to povedal jeden excentrický kamarát: „Keď si na dne, tak sa tam poprechádzaj, aby si sa tam už nemusel vracať." Prvé závany jari som zacítil v týchto dňoch, keď som sa jemne ponoril do (znovu)objavenej zenovej terapie a hladiny serotonínu, ktoré živorili na svojich ročných minimách (aspoň dúfam, že to boli minimá) sa zrazu odrazili od dna. A práve vtedy som si spomenul na jeden exotický album: People: Ceremony - Buddha meet rock. Ako píšem tento text, jeho krásne tiché pasáže - budhisti by možno použili slovo prázdnota - zapĺňajú moju mierne vyprázdnenú zimnú dušu. Receptúra opäť zaúčinkovala - hudba lieči.

 

Ale pekne po poriadku. Aby som citoval gonzo žurnalistu Huntera S. Thompsona, ktorý okúsil strach a hnus pri samotnom ústrednom nerve amerického sna, bola brutálna realita onoho bláznivého roku Pána 1971, Muhammad Ali bol zmlátený do ľudskej fašírky, Mansonova rodina mala svojich 15 minút slávy už nejaký čas za sebou a tomu pravému dobrému orechovému psychrocku v USA odzvonilo. Ale práve v tom čase na druhej strane zemegule darovala do fondu svetového hudobného dedičstva partička Japoncov album, ktorý si v dnešných dňoch môžu dovoliť iba naozaj nadšení zberatelia vinylov - 4000 až 5000 dolárov za originálny kus - ak vôbec majú to šťastie a niekto im ho predá. V prípade tejto nahrávky nešlo o normálnu kapelu á la Zeppelíni, ktorá by chodila na celosvetové turné. Skôr to bola partia muzikantov, čo nahrala album a dovidenia. Aby sa nepovedalo, že to mám všetko vymyslené, trochu vás potrápim japonskými menami: nápad spojiť psychedelický rock so zvukmi budhizmu vznikol v hlave istého Hidekiho Sakamota, šéfa vydavateľstva Teichiku Records. Mr. Sakamoto dal dokopy budhistického básnika a songwritera Naokiho Tachikawu, gitaristu Kimia Mizutaniho, klávesáka Yosukeho Hoguchiho, basgitaristu Hideakiho Takebeho, bubeníka Kiyoshiho Tanaku, perkusionistu Rarryho Sunagu a, uff, štyroch vokalistov - ženy aj mužov - ktorých mená tu už nebudem uvádzať - skloňovanie japonských mien sa asi nestane mojím koníčkom. Prologue, úvod k albumu (a takisto aj jeho záver, Epilogue) je prevzatý s albumu Songs of innocence (1968) od Davida Axelroda, jazz-funk-psych experimentátora, ktorého neskôr hip hoperi o 106 samplovali. Po optimistickom začiatku na vás zaútočí takmer trinásťminútové Shomyo, Pt. 1 - besnenie Mizutaniho naostrenej wah-wah fuzz gitary, do ktorej spievajú chlapíci a ženské monotónne shomyo - japonský budhistický spev, alebo presnejšie, modlitby a mantry. K tomu, čo samo osebe je cool, ešte pridáte cool basgitaru a perkusie - klasické rockové bicie a neklasické drevené paličky. A výsledok fakt stojí za to - vážny úlet, ako sa patrí:

Hudobná psychedélia nemusí byť iba dokonale premysleným rinčaním rockových nástrojov. Je úžasné, čo s mysľou dokážu spraviť aj chvíľky ticha medzi jednotlivými zvukmi. Na tom častokrát stavajú ambientní umelci formátu Geira Jensena a.k.a. Biosphere, alebo Miles Davis - nech mu je zem ľahká -, keď z času na čas odhalil svoju anjelskú tvár a jeho trúbka k nám prihovorila s nepočutou nežnosťou. Presne o ten prípad minimalizmu ide aj v tretej skladbe s názvom Gatha, kde sa všetky nástroje ukľudnia a gitaru vystrieda exotickejší sitár. Mizutani sa s týmto kráľom indických nástrojov nehrá na ohnivého Raviho Shankara, ale na zenového mnícha, ktorému stačí zopár dokonalých zvukov. Po tejto zvukovej terapii nasleduje druhý diel Shyoma. Ten sa na rozdiel od toho prvého nikam príliš nenáhli a pri troche predstavivosti by sa za neho nemuseli hambiť ani týpci z triphopového Bristolu:

Názov nasledujúcej skladby albumu hovorí za seba. Prayer Part 1 je nežnou modlitbou gitary, ktorú doplňuje klavír, perkusie a hmkanie vokalistu. Všetko pod heslom v jednoduchosti je kása. Páni hudobníci tu na pár chvíľ ukázali jemnosť japonskej duše. Ak bola táto prvá časť modlitby inšpirovaná anjelom, v druhej časti - Prayer Part 2 - si nechali muzikanti poradiť od svojej temnejšej, rýdzo rockovej stránky. Kvíliaca gitara s orgazmickými výkrikmi ženskej časti vokalistov, pobláznenými klávesmi, basgitarou a tarbukou miestami dostávajú na hranicu kakofónie, aby sa to celé na konci ukľudnilo harmonickým jazzovým epilógom sprevádzaným štebotom spevavcov. Jednoducho povedané, Ceremony - Buddha meet rock je ako pohľad na samuraja: nikdy neviete, či vás nerozsekne katanou, alebo vám s úsmevom ponúkne šálku čaju.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?