Howlin´ Wolf - zavýjajúci vlk bluesu

Autor: Zoltan Koros | 2.3.2012 o 10:15 | (upravené 8.3.2012 o 19:23) Karma článku: 6,25 | Prečítané:  200x

B.B. King o prvom stretnutí s Howlinom Wolfom povedal: „...Hral na harmonike a gitare, ale to, čo som vo mne ostalo najviac, bol jeho hlas. Hovorím vám, nikdy som nikoho nepočul spievať tak, ako Wolfa v ten večer. Spieval tak dobre, že som sa skoro rozplakal." Životný príbeh Chestera Arthura Burnetta, ktorý sa neskôr preslávil ako Howlin´ Wolf, sa začal 10. júna 1910 v mississippskom White Station, malej železničnej stanici v blízkosti West Pointu, sídla známej vojenskej akadémie. Bol jedným zo šiestich detí Gertrude a Leona „Docka" Burnetta, pracovníkov bavlníkovej plantáže Young & Myers. Malý prírastok do rodiny dostal meno po 21. prezidentovi USA, Chesterovi A. Brownovi a v tej dobe nikto netušil, že svojho menovca v sláve prekoná.

Keďže z chlapca vyrástol statný chlap (mal takmer dva metre a vyše 130 kíl), nazývali ho rôznymi menami, ako napríklad Big Foot Chester, alebo Bull Cow. Svoju najznámejšiu prezývku, ktorá mu ostala až do konca života, dostal od starého otca, ktorý často rozprával príbehy o vlkoch, ktoré pobehovali miestnou krajinou. Keď raz Chestera niečo vystrašilo a s prenikavým krikom bežal do bezpečia svojej izby, stal sa z neho Howlin´ Wolf - zavýjajúci vlk.

Malý Chester už veľmi skoro objavil čaro zvukov: medzi jeho prvé hudobné experimenty patrilo trieskanie paličkami do hrncov a napodobňovanie píšťaly lokomotívy. Do vážnejšej umeleckej pozície sa prvýkrát dostal, keď začal spievať v zbore svojho strýka Willa Younga, kazateľa miestneho baptistického kostola. Niečo musel zdediť aj od svojej matky, ktorá bola v mladosti pouličnou speváčkou. Gertrude bola prísnou matkou a silne nábožensky založenou ženou, ale keď mal Chester 13 rokov, rozviedla sa so svojím manželom Dockom. Jej novým partnerom sa stal násilnícky strýko Will. Prísny režim sa nedal dlho vydržať a nespokojný Wolf utiekol. Podľa vlastných slov prešiel 85 míl pešo, ale na konci cesty ho čakal šťastný život na plantáži Young & Morrow s veľkou rodinou svojho otca. Keď o mnoho rokov neskôr - už ako slávny Howlin´ Wolf - navštívil svoju matku, dostalo sa mu iba opovrhnutia: Gertrude ho odmietla spolu s ponúkanými peniazmi, ktoré boli podľa jej vlastných slov zarobené hraním „hudby diabla".

Neďaleko nového domova sa nachádzala plantáž Dockery, na ktorej žil v tom čase Charley Patton. Legendárny hudobník, ktorý sa zvykne nazývať aj otcom deltského blues, fascinoval Wolfa. Keď to videl Dock, chlapcovi kúpil gitaru a presvedčil Pattona, aby ho naučil nejakým kúskom. Nadaný mladík neostal iba pri gitare - jeho ďalšou veľkou láskou bola aj ústna harmonika. Lekcie dostal od Ricea Millera, vtedajšieho frajera jeho nevlastnej sestry Mary, ktorý nebol nik iný ako ikona bluesovej harmoniky - Sonny Boy Williamson II. Nezanedbateľný hudobný vplyv na ňom zanechal aj ďalší velikán bluesu, Willie Brown, ktorého nevlastnú sestru si Wolf zobral za ženu. Okrem gitary a harmoniky vlastnil Burnett mladší ešte jednu akustickú zbraň - mal ju priamo v hrdle. Keď sa snažil napodobňovať bluesové jódlovanie Jimmieho Rodgersa, svojho idola z detských rokov, vychádzal z neho zvuk podobný zavýjaniu, ktorý ostal jeho poznávacou značkou až do konca kariéry.

Keď Wolf nepracoval na plantáži, cestoval a hrával po mississippskej Delte v spoločnosti bluesmanov, akými boli už spomínaní Charley Patton, Sonny Boy Williamson, Willie Brown, ale aj Son House a s diablom spriaznený Robert Johnson. Takýto život mu prerušila až 2. svetová vojna. V roku 1941 narukoval a slúžil ako radista na severovýchodnom pobreží USA. Po dvoch rokoch služby ho z armády prepustili - dôvodom bolo nervové zosypanie. Presťahoval sa do Lebanonu v Tennessee a tam ho v roku 1945 postihlo ďalšie nešťastie: tentoraz sa nervovo zrútila jeho žena. Jej stav sa ukázal byť taký vážny, že na psychiatrii ostala natrvalo. Wolf sa po tejto udalosti vrátil domov, aby pokračoval v životnom štýle, ktorý pred rokmi zanechal. Keď mu v roku 1949 umrel otec, život plantážnika nadobro opustil. Od tej doby sa venoval iba svojej milovanej hudbe.

Ešte pred otcovou smrťou vytvoril svoju prvú „elektrickú" kapelu, v ktorej alteroval medzi elektrickou gitarou, harmonikou a spevom. Spoluhráčmi mu boli gitaristi Willie Johnson a M. T. Murphy, Willie Steele na bicích, harmonikár Junior Parker a klavirista zvaný Destruction. Ich hudba dostala priestor v memphiskom rádiu KWEM, kde Wolf robil okrem iného aj ako diskžokej. Kapelu si čoskoro všimol vtedy ešte len začínajúci hudobný producent Sam Phillips, ktorý si neskôr na svoje konto pripísal objav takých muzikantov, ako Jerry Lee Lewis, Elvis Presley alebo Johnny Cash. Písal sa rok 1951 a Howlin´ Wolf  sa mal stať jeho prvou hviezdou: v legendárnom Sun Studiu nahrali prvé úderné hity How Many More Years a Moanin' At Midnight, na ktorých spolupracoval v roli klaviristu aj Ike Turner. Boli to najúspešnejšie skladby Wolfovej kariéry: obidve sa dostali do prvej desiatky celonárodnej hitparády Billboard. Po krátkej dobe Wolf prerušil spoluprácu so Sun Records a presedlal k chicagskemu vydavateľstvu Chess Records Leonarda Chessa, ktoré malo pred sebou veľkú budúcnosť. Sam Philips neskôr označil Wolfa za svoj najväčší objav a jeho odchod za najväčšie sklamanie svojej kariéry.

Moanin at midnight, 1951

Wolf vysvetluje čo je blues ... How many more years, 1966

 

Wolf sa do Chicaga presťahoval v roku 1953. Zaradil do veľkého zástupu černochov - alebo, aby som bol politicky korektný, Afroameričanov -, ktorí sa s vierou v lepšiu budúcnosť sťahovali z chudobného amerického Juhu na rozvinutejší Sever. Bolo medzi nimi mnoho bluesmanov a tak sa Chicago, najväčší magnet emigrantov, stalo novým epicentrom bluesu. Akustická podoba tejto vidieckej hudby v čiernych štvrtiach bývalej metropoly Ala Caponeho zelektrizovala do dravého mestského štýlu. Svojmu novému domovu a vydavateľstvu ostal Wolf verný až do konca svojho života. Z Memphisu si so sebou zobral jedného vynikajúceho gitaristu, Huberta Sumlina. V nasledujúcich rokoch sa v jeho kapelách vystriedali mnohí nadaní bluesmani, ako napríklad Jimmy Rogers, Buddy Guy alebo Willie Johnson, ale s výnimkou menších prestávok sprevádzala Sumlinova gitara Wolfov hlas až do konca jeho kariéry. Na rozdiel od ostatných chicagských bluesmanov hral Sumlin na elektrickej gitare holými prstami. Bol to zvuk, ktorý sa stal nedielnou súčasťou chicagskeho štýlu Howlina Wolfa. Po veľkom úspechu How Many More Years a Moanin' At Midnight sa v roku 1956 zrodila jedna z Wolfových najsilnejších a najznámejších skladeb, Smokestack Lightnin´,  ktorá sa na dlhší čas udržala na popredných miestach Billboardu. O dva roky neskôr vyšiel jeho debutový album Howlin´ Wolf, ktorý bol kompiláciou singlových hitov.

Wolf a Sumlin a ich skvelý Smokestack Lightning z vystúpenia v Anglicku, 1964

 

Počas prvej dekády u Chess Records nahrali Wolf a jeho kolegovia skladby, ktoré sa stali bluesovými štandardami. Či už išlo o jeho vlastné skladby, ako spomínaná Smokestack Lightnin´ a Killing Floor, alebo pecky jeho spoluhráča Willieho Dixona - Spoonful, Little Red Rooster, Evil, Back Door Man a I Ain't Superstitious - inšpirovali mladých bielych hudobníkov veľkej hudobnej vlny 60. rokov na oboch stranách Atlantiku. Za najvplyvnejšie Wolfovo dielo sa považuje platňa z roku 1962, zvaná aj ako Rockin´ Chair Album podľa obrázka hojdacieho kresla na jej obale.

Who´s been talkin´ z Rockin´ chair albumu

Wolfov Killing floor

Spoonful, jedna z najväčších bluesových štandárd

 

Načasovanie Rockin´chair albumu bolo skvelé: prichádzala tá najsilnejšia generácia rockových muzikantov, ktorých predvoj tvorili Beatles a ich drsnejší kolegovia, Rolling Stones. Práve Stones od Wolfa prebrali viaceré skladby a tak bol ako jeden z prvých bluesmanov nepriamo predstavený širšiemu mladému bielemu publiku. Nárastu popularity prispela aj jeho účast na európskom turné American Folk Blues Festivalu v roku 1964. Keď sa o rok neskôr mali Rolling Stones objaviť v programe americkej TV stanice ABC Shindig!, svoje vystúpenie podmienili účasťou Howlina Wolfa. A ten nakoniec pozvanie prijal:

 

Wolf nebol jediným zdrojom bluesovej inšpirácie mladých hudobných rebelov šesťdesiatych rokov. Čo sa týka vplyvu, vyrovnal sa mu iba Muddy Waters. Tento prišelec z Delty je považovaný spolu s Howlinom Wolfom za jeden zo základných pilierov chicagského bluesu. Keď Wolf prišiel do Chicaga, bol to práve Muddy, na ktorého sa obrátil o pomoc. Nasledujúce roky boli obdobím ich súperenia o titul bluesového bossa Chicaga. Ich vzťah bol sčasti o nevraživosti a sčasti o vzájomnom obdive. V septembri onoho krásneho roku 1967 pozitíva prekonali negatíva: spoločne s Bo Didleym vytvorili trio pod výstižným názvom Super Super Blues Band a nasledujúci rok vydali album rovnakého mena:

You don´t love me - traja bluesoví frajeri na jednom albume...

...a ich Little red rooster

 

Potom, čo sa ich cesty rozišli, súťaživosť sa obnovila: keď Waters vydal v roku 1968 svoj skvostný psychedelicky ladený Electric Mudd, začiatkom roka 1969 Wolf odpovedal nahrávkou This is Howlin´ Wolf´s New Album. Klasické Wolfove skladby sú tu v tom najcoolovejšom kabáte a bez problémov konkurujú tým najlepším rockandrollových kúskom celej šialenej dekády:

Neuveriteľne našlapaná verzia Smokestack lightnin´,...

...Spoonful,...

a Built for comfort z Howlin Wolfs New Album.

 

Podľa vyjadrení umelcov, ktorí mali tú česť hrať s Wolfom aj s Watersom, bol Howlin´ Wolf lepším kapelníkom - svojich ľudí platil vždy načas a dokonca im zabezpečoval zdravotné poistenie, čo v tej dobe nebolo samozrejmosťou. Mal už vyše štyridsať rokov, keď sa rozhodol skoncovať so svojím funkčným analfabetizmom: vrátil sa do školských lavíc a dokonca absolvoval štúdiá účtovníctva a ekonomiky, aby si svoju kariéru mohol manažovať sám. Jeho talent na udržiavanie dobrej finančnej situácie sa prejavil už aj predtým. Na rozdiel od väčšiny svojich bluesových kolegov sa do Chicaga dostal na vlastnom aute a so slušnou sumou 4000 dolárov. Až do konca svojej kariéry bol finačne úspešným a k tomu vo veľkej miere dopomohla aj jeho druhá manželka a životná láska Lillie. Práve ona ho prehovorila aj na doplnenie vzdelania. Ich stretnutie v roku 1957 bolo ako z filmu: Wolf práve koncertoval v jednom chicagskom klube, keď v obecenstve uvidel ženu. Po vystúpení ju vyhľadal a tak začala ich láska, trvajúca až do smrti. Lillie zo svojho predchádzajúceho manželstva priniesla dve dcéry a Wolf ich prijal za svoje. Bol žiarlivým manželom, ale o svoju milovanú rodinu sa vedel vzorne starať. Častokrát divoké a burácajúce vystupovania so zvíjaním sa na dlážke, lezením po drapériách a živočíšnym spevom nechával na javisku: v civile bol sporiadanou hlavou svojej rodiny a patril medzi významných podporovateľov komunity južného Chicaga, kde v jednoduchosti a spokojnosti žil. Jeho mierumilovnosť a zdravé názory na okolitý svet sem-tam kolidovali s jeho nepredvídateľnosťou a občasným ťažším temperamentom.

Koncom šesťdesiatych rokov sa Wolfov zdravotný stav začal zhoršovať. V nasledujúcich rokoch prekonal niekoľko infarktov a čoraz viac problémov mu spôsobovali obličky. Napriek zdravotným ťažkostiam sa v máji 1970 vybral spolu so Sumlinom a mladým hráčom na harmoniku Jeffom Carpom do Londýna. Cieľom cesty bolo spojiť sily s hudobníkmi mladšej generácie, okrem iných s Ericom Claptonom, Stevom Winwoodom, Charliem Wattsom, Billom Wymanom a Ringom Starrom. Z tejto spolupráce vznikol jeden z prvých super session albumov. Názov The London Howlin´ Wolf sessions jasne hovorí, kto si koho poctil. Neskoršie sa však Wolf k tejto platni odmietal priznávať.

Po návrate zo zámoria sa mu zdravie nezlepšovalo. Na konci svojho života musel za asistencie svojej manželky absolvovať každé tri dni dialýzu. V nahrávaní nových materiálov a vystupovaní však pokračoval s typickým stoicizmom. V roku 1973 vyšiel jeho posledný album pod názvom The Back Door Wolf. Posledný koncert Howlina Wolfa nemožno nazvať inak, ako hrdinský čin. Konal sa na jeho domácej pôde, v Chicago Amphiteatri a na zozname spoluúčinkujúcich boli mená ako Albert King, Luther Allison, B. B. King a iní. Wolfovo vystúpenie bolo odmenené burácajúcim potleskom, ktorý trval celých päť minút. Udalosť bola takmer jeho labuťou piesňou, v zákulisí musel tím zdravotníkov smrteľne vyčerpaného hudobníka oživovať. Smrť si pre neho prišla o dva mesiace neskôr, 10. januára 1976, keď mu pri jednej operácii zlyhalo srdce.

Howlina Wolfa uviedli v roku 1980 do Blues Foundation's Hall of Fame a do Rockandrollovej siene slávy sa dostal v roku 1991. Bol to človek, ktorý tieto žánre nesmierne obohatil a ovplyvnil. Jeho skladby prebrali také ikony hudobného života, ako Rolling Stones, Led Zeppelin, The Doors, Jimi Hendrix a mnohí ďalší. Napriek tomu ostal Howlin´ Wolf do konca svojho života skromným a pred svojím obecenstvom vystupoval s maximálnym nasadením. Aj počas mnohých vrcholov svojej kariéry často koncertoval v malých kluboch, ktoré ostatní bluesmani po získaní slávy opustili. Povedal k tomu jednoducho iba: „Spievam pre ľudí..."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?