Paul Butterfield Blues Band: Zlatá éra

Autor: Zoltan Koros | 15.10.2012 o 20:03 | (upravené 15.10.2012 o 20:27) Karma článku: 7,17 | Prečítané:  200x

Chicago bolo mestom, v ktorom sa v priebehu menej než dvoch desaťročí odštartovali dve bluesové revolúcie. Tá prvá súvisí s veľkým exodom černochov z chudobného Juhu USA za vidinou lepšieho života na Severe. Prisťahovalecká vlna, ktorá bola najintenzívnejšia v prvej polovici 20. storočia, zasiahla najviac práve Chicago. Najväčším kultúrnym klenotom, ktorý čierni imigranti priniesli so sebou, bol blues. Potenciál tohoto hudobného žánru, ktorý bol spočiatku výhradne záležitosťou černochov - či už išlo o hru, alebo obecenstvo - sa postupom času čoraz viac uvedomoval aj mimo čiernej komunity. Nie je náhodou, že aj druhej bluesovej revolúcii dalo domov Veterné mesto, ako Chicago zvyknú nazývať. V tomto prípade to už bola interná záležitosť metropoly a osobami, ktoré prispeli k jej vypuknutiu najväčšou mierou, boli miestni bieli mladíci, základ neskoršej kapely Paul Butterfield Blues Band.

 

Paul Butterfield bol synom známeho miestneho advokáta a umelecky založenej matky a tak sa zdalo, že má dobré výhliadky na životný úspech. Vnímavý chlapec sa s hudbou stretol veľmi skoro a rodičia mu vybavili lekcie na flaute od popredného člena chicagského symfonického orchestra. Rodina židovského pôvodu bývala v Hyde parku, ostrove strednej vrstvy uprostred černošského geta Southside a tak Paul čoskoro zachytil vibrácie bluesu. Presedlal na gitaru a ústnu harmoniku. V tejto záľube si našiel aj kamaráta, istého Nicka Gravenitesa, ktorý mal neskôr zohrať významnú úlohu v hustej hudobnej atmosfére šesťdesiatych rokov. Ich láska k čiernej hudbe dodala dostatok odvahy na návštevy bluesových klubov, akých bolo v černošskej časti mesta nespočet. S touto skúsenosťou začalo ich hlboké štúdium žánru a postupom času pretavili nové znalosti do vlastných verzií  bluesových štandárd.

Keď Paula poslali rodičia na Illinoiskú univerzitu, netušili, že ich syn tam dlho nepobudne: viac ako štúdium ho zaujímala muzika. V bluesových kluboch vzbudzoval veľkú pozornosť - najprv ako beloch, ktorý počúva hudbu černochov a potom ako beloch, ktorý ju aj hrá. Dlhé hodiny cvičenia boli prejavom jeho skutočného zanietenia. Od svojich nástrojov sa dal iba málokedy odtrhnúť. Spomedzi viacerých bluesmanov, na ktorých Butterfield pozeral s obdivom, vyčnieval najviac Marion Walter Jacobs, známy pod menom Little Walter. Bol to priekopník hry na ústnej harmonike. Walter tento nástroj elektrifikoval a tak ho premenil na rovnocenného partnera gitary, najtypickejšieho inštrumentu bluesu. Vzhľadom na to, že obaja - Butterfield aj Walter - boli ľaváci, ich držanie harmoniky bolo netypicky obrátené, ktoré mladý učeň od svojho majstra odpozoroval.

Niekedy v čase, keď sa Butterfield čoraz viac udomácňoval v bluesových brlohoch, sa v Chicagu objavil Elvin Bishop, jeden nadmieru inteligentný študent z oklahomskej Tulsy. Za svoje študijné výsledky získal štipendium Merit, ktoré sa udelovalo iba tým skutočne najlepším študentom. Bishop sa rozhodol pre fyziku na Chicagskej univerzite, ale je pravdepodobné, že spomedzi svojich kolegov, ktorí prestížne štipendium získali, vytvoril rekord v krátkosti vysokoškolského štúdia. Nestihol sa tam ani ohriať, keď ho gravitačné pole bluesu jednoducho pritiahlo k sebe. Keď na jednej verande uvidel vtedy nevídané a vypočul si neslýchané - mladého bieleho chalana precítene spievajúceho blues - Butterfielda, oslovil ho. Netrvalo dlho a stali sa parťákmi, ktorí chodili hrávať do bluesových klubov. Časom sa im podarilo vydobyť si rešpekt bluesových velikánov, akými boli Otis Rush, Magic Sam, Howlin Wolf , Little Walter. S kráľom chicagského bluesu, Muddym Watersom sa dokonca stali doživotnými kamarátmi. Často boli jedinými belochmi v klube, ale vďaka očividnému hudobnému talentu a ochranným krídlam starších bluesmanov ich nikto neobťažoval.

Bolo to v roku 1963, keď Butterfield s Bishopom získali stále angažmá v klube Big John´s vo štvrti North Side a rozhodli sa regrutovať dobrovoľníkov na kapelu. Nie je jasné, aké reakcie vyvolali u energického a občas hrozivého Howlina Wolfa, keď jeho hudobníkom ponúkli spoluprácu. Bubeník Sam Lay a basgitarista Jerom Arnold pracovali pre Wolfa celých šesť rokov, ale Butterfield im prisľúbil lepší zárobok a tak jeho ponuku prijali. Lay pôsobil so svojou svalnatou postavou,  pestrofarebným oblečením a veľmi hlbokým hlasom ako nezničiteľný bubeník, ktorý hrá svoj neúprosný rytmus. V skutočnosti však mal krehké zdravie, ktoré mu pravdepodobne spôsobila guľka, ktorú schytal na ulici počas nejakej prestrelky. Jerome Arnold bol z hudobne nadanej rodiny, bol mladším bratom bluesového speváka a harmonikára Billyho Boya Arnolda. Bol opakom extravagantného Laya, obliekal sa konzervatívnejšie, bol tichý a mal skromné vystupovanie. Jeho basgitara držala po mnohoročných skúsenostiach veľmi solídny, presný rytmus. Vznik rasovo integrovanej bluesovej kapely bol v dobe, keď bola na hlbokom Juhu rasová segregácia úplnou samozrejmosťou, bol skutočne revolučnou záležitosťou. Navyše, jej vedúci členovia, ktorí udávali jej smerovanie, boli belosi zo strednej vrstvy. Prelomila sa však aj iná bariéra. Obecenstvo klubu Big John´s, kde nová kapela získala angažmán, tvorilo hlavne biele obecenstvo, dovtedy takmer nedotknuté bluesom. So svojím rafinovaným mestským bluesom vzbudili Butterfield Blues Band všeobecnú pozornosť, okrem iných aj hudobného producenta Paula Rothschielda. Skrze neho sa Butterfieldova partička stala klientom vydavateľstva Elektra a v decembri 1964 vznikli prvé nahrávky kapely. Mali sa stať materiálom, z ktorého by pozostával debutový album kapely, ale nakoniec sa rozhodlo, že to tak nebude. Rothschield chcel viac. Keď o tri desaťročia tieto nahrávky uzreli sveta pod názvom The Original Lost Elektra Sessions, fanúšikovia bluesového revivalu sa mohli radovať zo skvelých ukážok raného surového zvuku kapely. Rothschield vedel, že originalita kapely je výnimočná, ale cítil, že pridanie ďalšieho gitaristu by určite nebolo na škodu. A najvhodnejšou voľbou sa ukázal Mike Bloomfield.

Super-cool-bluesová harmonika už v šesťdesiatom štvrtom: Poor boy

Spoonful, bluesová štandarda vo svojej najnebezpečnejšej verzii

Michael „Mike" Bernard Bloomfield, podobne ako Paul Butterfield, bol potomkom židovskej rodiny, ktorej domovom bola štvrť North Side. Jeho otec bol vlastníkom prosperujúceho podniku a v roku 1964, keď Mike dosiahol 21 rokov, dostal veľmi štedrý benefičný úver, vďaka ktorému sa mohol cítiť zabezpečený do celého života. Napriek očakávaniam otca sa však rodinnému biznisu nezačal venovať. Energiu a talent sústredil na „hudbu chudobných a utláčaných černochov". Aj on, presne ako jeho budúci parťáci, intenzitu života najviac prežíval v bluesových kluboch Chicaga. Bol prípadom absolútnej lásky k hudbe. Časom sa vypracoval za jedného z najšikovenejších miestnych gitaristov a s rešpektom na neho hľadeli aj bluesoví krstní otcovia, čo vzhľadom na Chicago - svetové hlavné mesto bluesu - bola veľmi vysoká priečka. Prvýkrát širšiu verejnosť upútal, keď na prelomovom albume Boba Dylana Highway 61 Revisited zahral svoju unikátnu zmes bluesu, rocku a folku. Ako prvý z butterfieldovského klanu stretol Bloomfielda Elvin Bishop. Keď si Bishop v jednej záložni brnkal na gitare, prišiel k nemu jeden rýchlo hovoriaci chlapík, ktorý mu z ničoho nič vytrhol z rúk gitaru a spustil blues, aký ešte od belocha nepočul. Bloomfield nemohol uniknúť ani Butterfieldovej pozornosti, keď v klube  Big John´s pravidelne ohuroval obecenstvo. Butterfield až do prvých nahrávok pre Elektru neuvažoval o tom, že by geniálneho gitaristu angažoval. Nakoniec mu však dal ponuku, ktorá sa neodmieta. Bloomfield sa tak stal prvým gitaristom kapely.

Hlavnou udalosťou amerického hudobného života v roku 1965 sa ukázal byť Newportský folkový festival. Okrem klasikov folkovej hudby sa tu našiel priestor aj pre blues a popoludnie onoho letného dňa bolo vyhradené jeho živým legendám, akými boli Mississippi John Hurt, alebo Son House. Po týchto klasikoch dostala šancu aj mladá krv v podobe Butterfield bandu. Nick Gravenites si spomína, ako nie príliš lichotivo kapelu uviedol folklorista, etnomuzikológ a hudobník Al Lomax. Najprv vyhlásil, že niektorí si myslia, že belosi blues hrať nevedia a iní zase, že vedia a preto odporučil obecenstvu, aby to posúdili sami. Reakcia obecenstva bola najprv vlažná, ale keď kapela spustila prvé zvuky rafinovaného, pozitívnou energiou nabitého bluesu z betónovej džungle, dav spozornel. Keď skončili, nadšená reakcia publika bola jasnou odpoveďou na Lomaxove úvodné slová. Prvé vystúpenie Butterfield bandu pred širším obecenstvom dopadlo mimoriadne úspešne. Nebola to prelomová udalosť iba z hľadiska kapely: bola zároveň aj jedným zo základných kameňov bluesového revivalu, ktorý mal výrazným spôsobom poznačiť hudobnú tvár šesťdesiatych rokov. Ešte v ten večer sa udiali ďalšie velké momenty hudobnej histórie, ktoré toto všetko zatienili. Koncert Boba Dylana sa pre zúčastnených stal kontroverziou roka a jedným z veľkých udalostí dejín populárnej hudby. Folkovú hudbu a jej texty, úzko prepojené so životnými postojmi, ako sú  nekomerčnosť, intelektuálstvo a podpora boja za občianske práva, ktorá rozdelovala vtedajšiu americkú spoločnosť, brali folkeri - tak speváci, ako aj ich obecenstvo - veľmi vážne. Svoj akustickými nástrojmi hraný folk dávali do ostrého kontrastu s komerčným a elektrizovaným rockom, slúžiacim ako ľahká zábava pre masy. Keď Dylan prizval Bloomfielda, Arnolda a Laya ako doprovodnú kapelu a svoj koncert odohral s elektrickou gitarou, vyvolalo to rôzne reakcie. Na prepojenie folku s rockovou energiou sa niektorí pozerali so súhlasným údivom, ale mnohí ortodoxní folkeri to vnímali ako pošliapanie svojej viery. Členovia Butterfield Blues Bandu sa tak počas jediného dňa stali hlavnými aktérmi kľúčových udalostí tak pre bluesový revival, ako aj pre zrodenie folk-rocku.

Newportský festival spravil kapele dobrú reklamu a už za krátky čas sa stali senzáciou, ktorá v priebehu hodín dokázala vypredať kluby. Dozrel čas na nahrávku debutového albumu. Prvé nahrávanie z roku 1964 sa udialo bez Bloomfielda, a teraz už bola kapela pripravená. Generálnou skúškou malo byť nahrávanie jedného vystúpenia v New Yorku. Výsledok bol uvolnený, ale nebol to štúdiový materiál, vhodný pre album. Ale New York sa nakoniec ukázal byť šťastnou voľbou: kapela tu stretla svojho budúceho klávesáka, Marka Naftalina.

Naftalin bol ďalším prominentom kapely z vyššej spoločnosti. Bol synom akademika a politika, ktorý sa na niekoľko volebných období stal aj starostom Minneapolisu. Malý Mark už od desiatich rokov sníval o kariére bluesového pianistu. S Butterfieldom a Bishopom jamoval už za študentských časov v Chicagu, kde bol považovaný za nedielnu súčasť bluesovej scény. Po maturite sa rozhodol pre štúdium na konzervatóriu a odišiel do New Yorku. Pán Boh na nebesiach má bluesovú muziku asi veľmi rád, keď umožnil jeho náhodné stretnutie s Bishopom v predvečer nahrávania butterfieldovského debutu. Bishop ho pozval pozrieť sa do štúdia a Naftalin v tej chíli ani netušil, že sa za krátky čas bude spolutvorcom veľkých historických okamihov bluesu. Keď v štúdiu vysvitlo, že majú so sebou klávesáka, rozhodlo sa o jeho nasadení. Po úspešnom nahratí skladby Thank You Mr. Poobah obohatenej dynamickými naftalinovskými klávesami bolo jasné, že kapela našla svojho človeka a tak sa zúčastnil nahrávania väčšiny skladieb albumu. Eponymný debut bol prehliadkou asertívneho mestského bluesu, od svižného Born in Chicago od starého parťáka Gravenitesa, cez rýchlu verziu bluesovej štandardy Got my mojo workin, na ktorej si zaspieval Sam Lay so svojím skvelo hlbokým čiernym hlasom, až po punkovo energický Shake your money maker. Táto oslava radosti z hudby nepotrebovala ani čas na dozretie, album Paul Butterfield Blues Band sa hneď od začiatku stal senzáciou a vo veľkom prispel k naštartovaniu novej bluesovej explózie. I keď Rolling Stones si od starých amerických bluesmanov vypožičiavali skladby a ich coververzie s úspechom reimportovali späť do Ameriky, Paul Butterfield Blues Band išli ďalej: ukázali, že aj bieli hudobníci dokážu hrať originálny blues a posúvať jeho vývoj dopredu. Blues prestal byť výhradnou záležitosťou starých časov a čiernych muzikantov.

Narodený v Chicagu, perfektný úvod k prvému albumu

Got my mojo workin, jedna z najväčších bluesových štandárd, miliónkrát prerobená, ale tá butterfieldovská je iste v top 3. S čírou radosťou spieva Sam Lay...

Shake your money maker - ak by existovala elektrobluesová diskotéka, toto by bol najväčší hit... Rock and roll!!!

Thank you mr. Poobah, ešte stále na veselú tému, tentoraz inštrumentálne.

Po vydaní debutu sa Samovi Layovi ukázala krehkosť zdravia. Koncom roka 1965, počas koncertov Bostone, dostal ťažký zápaľ pľúc a pohrudnice. Keď ho vážnosť choroby dostala na dlhší čas do nemocnice, rozbehnuté turné nutne potrebovalo bubeníka. Kapela mala opäť šťastie, keď sa Butterfieldovi podarilo zohnať Billyho Davenporta, ďalšiu známu tvár chicagskej hudobnej scény. Oproti ostaným členom zostavy mal už dávno po Kristových rokoch a za sebou dlhé roky bubeníckej praxe. Ako sa patrí na talenty, patril do kategórie zázračných detí, bubnovať začal už ako šesťročný. Vyrastal na Genovi Krupovi a Benny Goodmanovi a prešiel mnohé jazzové ansámbly. Keď v povojnovom Chicagu začala zlatá éra bluesu, sčasti aj z praktických dôvodov - nájsť nejaký jazzový big band, v ktorom by sa mohol uplatniť, nebolo jednoduché - presedlal na túto vlnu. Začiatkom šesťdesiatych rokov hrával s miestnymi veľkými hudobnými esami, ako bol napríklad Otis Rush a v roku 1964 spoznáva aj Butterfielda. O jeho angažovaní sa v Butterfield bande uvažovalo aj skôr, ale až chorobou Sama Laya nabrali veci vážnejší charakter. Butterfield na Davenporta veľmi naliehal, až nakoniec pod podmienkou, že si na turné môže zobrať manželku, ponuku prijal. Davenportovým príchodom vstúpili Paul Butterfield Blues Band do svojho vrcholového obdobia, pripravení na nahrávanie svojej najlepšej nahrávky, albumu East-West.

East-West, podobne ako Paul Butterfield Blues Band, je zásadným a veľmi vplyvným dielom hudobným dielom. Mohli by sme ísť pokojne v poradí: Walking Blues, Get out of my life Woman, rýdzo bluesovo melancholické I got a mind to give up living, znova veselšie All these blues, jazzovo-bluesová inštrumentálna perla Work song a ďalšie potvrdili, kto bol v roku 1966 absolútnou jednotkou elektrického bluesu. Ale skutočne revolučnú záležitosť, podľa ktorej album dostal svoje meno, si páni umelci nechali až na koniec. Rok 1966 bol obdobím intenzívneho umeleckého experimentovania a čoraz silnejšej zrážky hudby s psychedelickými drogami. V špičke, ktorá bola vyhradená pre naozaj progresívnych, sa ocitli aj Butterfieldovci a bolo to práve vďaka skladbe East West. Jej príbeh je rovnako mystický, ako skladba samotná. Aj keď blues bol najväčšou láskou kapely, hudobníci nemali na ušiach klapky: Bloomfielda napríklad úplne fascinovala klasická indická hudba, ktorú už mal na Západe čoskoro spopularizovať jeho veľký hrdina, sitárista Ravi Shankar. Keď Bloomfield na jeseň 1965 prežil jeden celonočný trip na LSD, v ktorom sa mu zjavila silná vízia o indickej hudbe, otvoril sa mu jeden veľký a krásny priestor, v ktorom sa rozhodol robiť nové hudobné experimenty. Prvýkrát sa táto vízia zhmotnila v podobe improvizácie odohranej počas koncertu v Detroite. V počiatočnej podobe trvala The Raga, ako ju kapela nazvala, celú hodinu a bola zárodočným krištálom žiarivého drahokamu v podobe skladby East-West. Už názov prezrádza, že je to spojenie hudby Východu a Západu. Je to naraz indická rága, free jazz a nový druh bluesu a rockovej hudby. Hudobný kritik Dave Marsh sa vyjadril, že skladbou East-West sa vytvorila rocková verzia free jazzu - v texte na obale platne sa Bloomfield priznal, že veľkú inšpiráciu mu poskytol práve free jazzový pionier John Coltrane. Vyše trinásť minút skladby je ukážkou dvoch základných podôb psychedelickej hudby šesťdesiatych rokov. Na jednej strane elektrický hudobný víchor, v ktorom sa napätie stupňuje až do takmer kakofonického finále, na strane druhej buddhovsky pokojná tvár hudby, ktorá hladí citlivú dušu s nežnou hrou, podobne ako hladia krajinu slnečné lúče po dlhej búrke. Podľa spomínaného Marsha práve East-West vo veľkom prispel k veľkému boomu psychedelického rocku v Kalifornii a následne aj inde. Od tej doby sa podobne štrukturované dlhé psychedelické skladby - pripomeňme si doorsovské The End, vyše štrnásťminutový Hendrixov Voodoo Chile, alebo neskoršie pinkfloydovské Echoes - stali celkom bežnými.

Walking blues starého Sona Housea v novej podobe. Najlepší album bluesového revivalu 60s začína...

Rozchod? Nechcete mať depresiu? Najlepším liekom je Get out of my life woman. Blues without blue feeling...

Rozchod? A chcete sa nejakú chvíľu ponoriť do sebaľútosti? I got my mind to give up living... Inštrumentálne pasáže Vás dorazia. Na 100%.

All these blues - stále o bluese a stále veselo...

Work song - parádny sprievod hudobníkov a ich geniálnych sól: gitara, harmonika, hammond organ, opäť gitara a potom už všetci naraz.

East west. Božstvami zoslaná Krása.

Aj keď bol album East West prelomový a kritikou dobre prijímaný, kapele priniesol iba menší komerčný úspech. V dobe jeho vydania už kapela vystupovala pod skráteným menom Butterfield Blues Band a vzťahy medzi členmi kapely sa stihli od jej začiatkov výrazne zmeniť. Podľa výpovede Bloomfielda, ale aj ďaľších členov kapely, Butterfield nebol práve mierumilovným hipíkom. Mal presne takú strhujúcu energiu, akou hral svoj blues. Jeho temperament bol niekedy až hrozivý (podobne ako Little Walter) a k ľudom mal vytvorený akýsi odstup. Ostro to kontrastovalo s otvorenosťou a priateľskou náturou Bloomfielda, alebo Naftalina. V začiatkoch bol v centre pozornosti Butterfield, geniálny boss, ktorý mal prvé aj posledné slovo, naozajstný veliteľ, ktorý štekal rozkazy svojim podriadeným, ale ako sa časom pridávali ďalšie hviezdy, musel sa o slávu deliť. Pomery vnútri kapely sa postupne demokratizovali a aj peniaze, z ktorých mal spočiatku najväčší podiel Butterfield, sa rozdelovali rovnomernejšie.

Po vydaní East-Westu, v čase najväčšej slávy, z kapely náhle odišli Davenport a Bloomfield, ktorí boli z ťažkého turné veľmi unavení. Miesto hlavného gitaristu zdedil Bishop a za biciu súpravu si zasadol Phil Wilson. Pod vedením Butterfielda sa zvuk kapely čoraz viac posúval k rhythm & bluesu a soulu: pridala sa aj trojčlenná dychová sekcia,  Charles Dinwiddie, Keith Johnson a mladý David Sanborn, ktorý neskoršie hrával aj na boku hudobníkov ako David Bowie, BB King a Stevie Wonder. V júni 1967 sa objavili na Montereyskom festivale a zožali úspech, ako to vidieť aj na známom dokumente Donalda A. Pennebakera. Okrem hlavných hviezd festivalu, ako Jimi Hendrix Experience, Big Brother and The Holding Company a The Who sa tu mohli stretnúť s kapelou Electric Flag, ktorú Bloomfield spolu s ďalšími dvoma Chicagčanmi, Nickom Gravenitesom a organistom Barrym Goldbergom sformovali po odchode do Kalifornie. Aj keď to boli hviezdne chvíľky, zlaté časy Butterfield blues bandu sa pomaly stávali minulosťou a do kurzu sa čoraz viac dostávala vlna hudobníkov, ktorú odštartoval Montereyský festival. Tretí album s názvom Resurrection Of Pigboy Crabshaw (Pigboy Crabshaw bola prezývka Bishopa) vyšiel vo februári 1968 a dokázal, že Butterfield blues band je stále skvelou kapelou. V Billboarde sa vyšplhal na 52. miesto a tak sa stal najúspešnejším Butterfieldovým albumom. Nespokojný s posunom zvuku kapely odišiel aj Mark Naftalin a nastúpil na dlhú a pomerne úspešnú kariéru bluesmana v okolí San Francisca.

Ešte stále neuveriteľne cool - Pitty the fool!

A že prečo bol Paul Butterfield jedným z najväčších bluesových harmonikárov? Nech sa páči: jeho sólo na Monterey international pop festivale - Driftin and driftin...

Roky po zlatej ére Butterfield Blues Bandu si pripomeňme aspoň stručne. Kapela bola z komerčného hľadiska čoraz menej úspešná a dochádzalo v nej k ďalším personálnym zmenám. Nasledujúci album s názvom In my Own Dream vyšiel v roku 1968. Po jeho vydaní sa s kapelou rozlúčil Elvin Bishop, ktorého nahradil mladý gitarista Buzzy Feiten. Rok 1969 priniesol návrat Davenporta a album Keep on Moving. Hoci kapela vystúpila na Woodstocku, na legendárny filmový dokument o najväčšom rockovom festivale histórie sa nedostala. V roku 1969 sa kapela zúčastnila koncertu v chicagskom Auditorium Theater, spoločne s Muddym Watersom, ktorému robili doprovod muzikanti ako Otis Spann, Donald „Duck" Dunn, Buddy Miles a Mike Bloomfield so Samom Layom. Z tejto udalosti vyšla neskôr vo vydavateľstve Chess records nahrávka s názvom Fathers and sons. Po vydaní koncertnej nahrávky Live (1970) a I just Feel like smiling (1971) Butterfield svoju kapelu rozpustil.

Osemdesiate roky rozplynuli všetky nádeje na obnovenie legendárnej kapely. Mike Bloomfield po všetkej sláve spojenej s Butterfield Bandom dosiahol svoj ďalší kariérny vrchol v roku 1968 so skvelým Super session albumom, ktorý sa stal najpredávanejšou nahrávkou jeho kariéry. Zahral si na ňom s Alom Kooperom a Stephenom Stillsom. Skomponoval aj hudbu k soundtracku filmu Medium Cool svojho bratranca Haskella Wexlera. Po dlhšej spolupráci s Kooperom sa dal na sólovú kariéru a v priebehu nasledujúcich rokov hrával s mnohými hudobníkmi v rôznych hudobných projektoch. Už v čase Electric Flag bol závislý na heroíne a drogové problémy ho sprevádzali až do jeho predčasnej smrti. Jeho mŕtve telo našli vo vlastnom odparkovanom aute v San Franciscu 15. februára 1981. V jeho tele sa preukázal heroín a kokaín a tak oficiálnou príčinou jeho smrti bolo predávkovanie drogami. V roku 2003 ho časopis Rolling Stone umiestnil na 22. miesto v top 100 najväčších gitaristov všetkých čias.

Paul Butterfield hudobnú scénu neopustil ani po rozpustení Butterfield Bandu, za krátky čas vytvoril kapelu Better Days a v nasledujúcich rokoch spolupracoval s viacerými hudobníkmi, v prvom rade s ľudmi okolo kapely Band. Niekedy od polovice sedemdesiatych rokov sa začal jeho zdravotný stav zhoršovať, aj vďaka jeho problémom s pitím a užívaním drog. Ešte v roku 1986 stihol vydať album The Legendary Paul Butterfield Rides Again, ktorý sa ukázal byť jeho posledným štúdiovým počinom. Paul Butterfield zomrel 4. mája 1987 vo svojom dome v North Hollywood na srdcový infarkt, týždeň po svojom poslednom koncerte. Uplynul iba mesiac od koncertu BB Kinga a jeho hudobných kolegov, ktorého filmový záznam vyšiel pod názvom B.B. King & Friends. Okrem Butterfielda tu vystúpili umelci ako Albert King, Stevie Ray Vaughan, Etta James, Gladys Knight a Eric Clapton. Keď film vyšiel, bol dedikovaný pamiatke Paula Butterfielda. V roku 2005 sa založil Paul Butterfield Fund, ktorý sa okrem iného snaží o zaradenie geniálneho hudobníka do siene slávy rock and rollu. Zásluhy na to získal: jeho kapela odštartovala bluesový revival, vytvoril svoj vlastný bluesový štýl a faktom je aj to, že bol jedným z nemnohých bielych bluesových harmonikárov, na ktorého sa dívajú s naozaj veľkým rešpektom aj černošskí hudobníci.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?